SEROXAT 20 MG tbl flm 28x20 mg (blis.PVC/Al/papier)

ABSTINENČNÉ SYMPTÓMY POZOROVANÉ PO PRERUŠENÍ PODÁVANIA PAROXETÍNU
Náhlemu prerušeniu užívania sa musí zabrániť (pozri časť 4.4 Osobitné upozornenia a opatrenia pri
používaní a 4.8 Nežiaduce účinky). Režim postupného znižovania dávky uplatnený v klinických štúdiách spočíval v znižovaní dennej dávky o 10 mg v týždenných intervaloch. Ak sa po znížení dávky alebo po prerušení liečby objavia neznesiteľné symptómy, môže sa zvážiť pokračovanie v liečbe
s predtým predpísanou dávkou. Následne môže lekár pokračovať v znižovaní dávky, ale s pozvoľnejšou rýchlosťou.

Špeciálne skupiny pacientov:

• Starší ľudia
U starších ľudí sa vyskytujú zvýšené plazmatické koncentrácie paroxetínu, dosiahnuté hodnoty však nevybočujú z rozmedzia hodnôt pozorovaných v mladších vekových skupinách. Dávkovanie sa má začať počiatočnou dávkou pre dospelých. U niektorých pacientov môže byť zvyšovanie dávky užitočné, ale nemá sa presiahnuť maximálna dávka 40 mg denne.

• Deti a mladiství (7-17 roční)
Paroxetín sa nesmie používať na liečbu detí a mladistvých, pretože kontrolované klinické štúdie zistili, že paroxetín sa spája so zvýšeným rizikom samovražedného správania a nepriateľstva. V týchto štúdiách okrem toho nebola dostatočne potvrdená účinnosť (pozri časť 4.4 Osobitné upozornenia
a opatrenia pri používaní a časť 4.8 Nežiaduce účinky).

• Deti mladšie ako 7 rokov
U detí mladších ako 7 rokov nebolo použitie paroxetínu skúmané. Paroxetín sa nemá používať, pretože v tejto vekovej skupine nebola bezpečnosť a účinnosť potvrdená.

• Porucha funkcie obličiek/pečene
U pacientov s ťažkou poruchou funkcie obličiek (klírens kreatinínu menej ako 30 ml/min) alebo u pacientov s poruchou funkcie pečene dochádza k zvýšeným plazmatickým koncentráciám paroxetínu. Dávkovanie sa preto musí obmedziť na nižšie dávky.

4.3 Kontraindikácie

Známa precitlivenosť na paroxetín alebo na niektorú z pomocných látok.

Paroxetín je kontraindikovaný v kombinácii s inhibítormi monoaminooxidázy (IMAO). Liečba paroxetínom sa môže začať:
- po dvoch týždňoch po prerušení podávania ireverzibilného IMAO, alebo
- najmenej po 24 hodinách po prerušení podávania reverzibilného IMAO (napr. moklobemidu). Medzi prerušením liečby paroxetínom a začatím liečby akýmkoľvek IMAO musí uplynúť najmenej jeden týždeň.

Paroxetín sa nesmie používať v kombinácii s tioridazínom, pretože, tak ako iné lieky, ktoré inhibujú pečeňový enzým CYP450 2D6, paroxetín môže zvýšiť plazmatické hladiny tioridazínu (pozri časť 4.5
Liekové a iné interakcie). Podávanie samostatného tioridazínu môže viesť k predĺženiu QTc intervalu v spojení so závažnou komorovou arytmiou ako je torsades de pointes a náhlou smrťou.

Paroxetín sa nesmie používať v kombinácii s pimozidom (pozri časť 4.5 Liekové a iné interakcie).

4.4 Osobitné upozornenia a opatrenia pri používaní

Liečba paroxetínom sa má začať opatrne až po dvoch týždňoch po ukončení liečby ireverzibilným IMAO alebo po 24 hodinách po ukončení liečby reverzibilným inhibítorom MAO. Dávky paroxetínu sa majú postupne zvyšovať až dovtedy, kým sa nedosiahne optimálna odpoveď (pozri časť 4.3
Kontraindikácie a časť 4.5 Liekové a iné interakcie).

Použitie u detí a mladistvých mladších ako 18 rokov
Paroxetín sa nesmie používať na liečbu detí a mladistvých mladších ako 18 rokov. Správanie spojené so samovraždou (pokus o samovraždu a samovražedné myšlienky) a nepriateľstvo (hlavne agresia, nepriateľské správanie a hnev) boli v klinických štúdiách pozorované častejšie u detí a mladistvých liečených antidepresívami v porovnaní s deťmi a mladistvými liečenými placebom. Ak sa na základe klinickej potreby napriek tomu prijme rozhodnutie pre liečbu, pacient má byť pozorne sledovaný kvôli vzniku samovražedných symptómov. Okrem toho chýbajú údaje o dlhodobej bezpečnosti u detí
a mladistvých týkajúce sa rastu, dospievania a kognitívneho a behaviorálneho vývoja.

Samovražda/samovražedné myšlienky alebo zhoršenie klinického stavu
Depresia sa spája so zvýšeným rizikom samovražedných myšlienok, sebapoškodzovania a samovraždy (udalosti súvisiace so samovraždou). Toto riziko pretrváva až dovtedy, kým nedôjde k významnému dočasnému ústupu choroby. Nakoľko zlepšenie sa nemusí prejaviť počas niekoľkých prvých alebo viacerých týždňov liečby, pacienti musia byť starostlivo sledovaní až dovtedy, kým k takémuto zlepšenie nedôjde. Všeobecnou klinickou skúsenosťou je, že riziko samovraždy sa môže zvýšiť
v skorých štádiách uzdravenia.

Aj ďalšie psychické stavy, na ktoré sa paroxetín predpisuje, sa môžu spájať so zvýšeným rizikom udalostí súvisiacich so samovraždou. Tieto stavy môžu byť okrem toho komorbidné s veľkou depresívnou poruchou. Pri liečbe pacientov s ďalšími psychickými poruchami sa preto musia dodržiavať rovnaké opatrenia ako sú opatrenia pri liečbe pacientov s veľkou depresívnou poruchou.

Je známe, že pacienti s udalosťami súvisiacimi so samovraždou v anamnéze, alebo pacienti, u ktorých sa pred začatím liečby prejavuje významná miera samovražedných predstáv, sú vystavení väčšiemu riziku samovražedných myšlienok alebo pokusov o samovraždu, a preto musia byť počas liečby starostlivo sledovaní. Metaanalýza placebom kontrolovaných klinických skúšok skúmajúcich liečbu antidepresívami u dospelých pacientov s psychiatrickými poruchami ukázala zvýšené riziko samovražedného správania pri liečbe antidepresívami v porovnaní s liečbou placebom u pacientov mladších ako 25 rokov (pozri aj časť 5.1).

Počas medikamentóznej liečby, najmä v skorej fáze liečbe a po zmenách dávky, musia byť pacienti a obzvlášť vysokorizikoví pacienti pod prísnym dohľadom. Pacienti (a osoby, ktoré pacientom poskytujú starostlivosť) musia byť upozornení na to, že je potrebné sledovanie zameriavajúce sa na akékoľvek zhoršenie klinického stavu, samovražedné správanie alebo samovražedné myšlienky a na nezvyčajné zmeny správania a na to, že ak budú takéto symptómy prítomné, musia okamžite vyhľadať lekársku pomoc.

Akatízia/psychomotorický nepokoj
Použitie paroxetínu bolo spojené s rozvojom akatízie, ktorá je charakterizovaná vnútorným pocitom nepokoja a psychomotorickou agitovanosťou ako je neschopnosť sedieť alebo stáť pokojne zvyčajne spojené so subjektívnou tiesňou. Akatízia sa s najväčšou pravdepodobnosťou vyskytuje počas prvých niekoľkých týždňov liečby. U pacientov, u ktorých dôjde k týmto symptómom, môže byť zvyšovanie dávky škodlivé.

Sérotonínový syndróm/Malígny neuroleptický syndróm
V zriedkavých prípadoch sa môže v súvislosti s liečbou paroxetínom vyskytnúť rozvoj sérotonínového syndrómu alebo príznakov podobných malígnemu neuroleptickému syndrómu, najmä ak sa podáva
v kombinácii s ďalšími sérotonergnými a/alebo neuroleptickými liekmi. Vzhľadom k tomu, že tieto syndrómy môžu viesť k potenciálne život ohrozujúcim stavom, liečba paroxetínom sa musí prerušiť,
ak sa takéto príznaky (charakterizované skupinou symptómov ako sú hypertermia, rigidita, myoklónia,
autonómna nestabilita s možnými rýchlymi výkyvmi známok života, zmeny v duševnom stave zahŕňajúce zmätenosť, podráždenosť, extrémnu agitovanosť s progresom do delíria a kómy) vyskytnú a musí sa začať podporná symptomatická liečba. Paroxetín sa nesmie používať v kombinácii s prekurzormi sérotonínu (ako je L-tryptofán, oxitriptan) z dôvodu rizika sérotonergného syndrómu (pozri časti 4.3 Kontraindikácie a 4.5 Liekové a iné interakcie).

Mánia
Tak ako u všetkých antidepresív sa paroxetín musí používať opatrne u pacientov s mániou
v anamnéze. Podávanie paroxetínu sa musí prerušiť u akéhokoľvek pacienta, u ktorého sa začne mánická fáza.

Porucha funkcie obličiek/pečene
Opatrnosť sa odporúča u pacientov s ťažkou poruchou funkcie obličiek alebo u pacientov s poruchou funkcie pečene (pozri časť 4.2 Dávkovanie a spôsob podávania).

Diabetes
U pacientov s diabetom môže liečba SSRI ovplyvniť kompenzáciu diabetu. Je možné, že bude potrebné upraviť dávkovanie inzulínu a/alebo perorálnych hypoglykemík.

Epilepsia
Tak ako u ostatných antidepresív sa paroxetín musí používať opatrne u pacientov s epilepsiou.

Záchvaty
Celkový výskyt záchvatov je u pacientov liečených paroxetínom menej ako 0,1%. Podávanie lieku sa musí prerušiť ak u akéhokoľvek pacienta nastane záchvat.

Elektrokonvulzívna liečba (ECT)
Existuje málo klinických skúseností so súčasným podávaním paroxetínu s ECT.

Glaukóm
Tak ako u ostatných SSRIs, paroxetín môže zriedkavo spôsobiť mydriázu, a preto sa musí používať s opatrnosťou u pacientov, ktorí trpia glaukómom so zatvoreným uhlom alebo s glaukómom v anamnéze.

Ochorenia srdca
U pacientov s ochoreniami srdca sa majú dodržiavať zvyčajné opatrenia.

Hyponatrémia
Hyponatrémia bola hlásená zriedkavo, najmä u starších ľudí. Opatrnosť je potrebná aj u pacientov vystavených riziku hyponatrémie, napr. z dôvodu súčasne podávaných liekov a cirhózy. Hyponatrémia zvyčajne vymizne po prerušení liečby paroxetínom.

Krvácanie
U SSRIs boli hlásené prípady krvácania do kože ako je ekchymóza a purpura. Hlásené boli ďalšie prejavy krvácania napr. gastrointestinálne krvácanie. Starší ľudia môžu byť vystavení zvýšenému riziku.

Opatrnosť sa odporúča u pacientov užívajúcich SSRIs súčasne s perorálnymi antikoagulanciami, s liekmi, o ktorých je známe, že ovplyvňujú funkciu krvných doštičiek alebo s ďalšími liekmi, ktoré môžu zvýšiť riziko krvácania (napr. s atypickými antipsychotikami ako je klozapín, fenotiazíny, väčšina TCAs, kyselina acetylsalicylová, NSAIDs, inhibítory COX-2), ako aj u pacientov, ktorí majú v anamnéze poruchy krvácania alebo stavy, ktoré ich môžu byť predisponovať ku krvácaniu.

Abstinenčné symptómy pozorované po prerušení liečby paroxetínom

Abstinenčné symptómy sú po prerušení liečby časté, najmä ak je prerušenie náhle (pozri časť 4.8
Nežiaduce účinky). V klinických štúdiách sa nežiaduce účinky po prerušení liečby vyskytli u 30% pacientov liečených paroxetínom oproti 20% pacientov liečených placebom. Výskyt abstinenčných symptómov nie je rovnaký ako u lieku, ktorý vytvára návyk alebo závislosť.
Riziko abstinenčných symptómov môže závisieť od niekoľkých faktorov, vrátane dĺžky trvania a dávky použitej v liečbe a rýchlosti znižovania dávky.
Hlásené boli závrat, zmyslové poruchy (vrátane parestézie, pocitov elektrických šokov a tinitu), poruchy spánku (vrátane intenzívnych snov), agitovanosť alebo úzkosť, nauzea, tremor, zmätenosť, potenie, bolesť hlavy, hnačka, palpitácie, emocionálna nestabilita, podráždenosť a zrakové poruchy. Tieto symptómy sú zvyčajne miernej až stredne ťažkej intenzity, u niektorých pacientov však môžu byť ťažké. Zvyčajne sa vyskytnú počas prvých niekoľkých dní po prerušení liečby, ale takéto symptómy boli veľmi zriedkavo hlásené u pacientov, ktorí dávku vynechali nevedomky. Tieto symptómy sú zvyčajne prechodné a zvyčajne sa vyriešia do 2 týždňov, aj keď u niektorých jedincov môžu trvať dlhšie (2-3 mesiace a viac). Z tohto dôvodu sa pri prerušení liečby odporúča, aby sa dávka paroxetínu znižovala postupne počas doby niekoľkých týždňov alebo mesiacov podľa potrieb pacienta (pozri „Abstinenčné symptómy pozorované po prerušení podávania paroxetínu“, časť 4.2 Dávkovanie a spôsob podávania).

4.5 Liekové a iné interakcie

Sérotonergné lieky
Tak ako u ostatných SSRIs, súčasné podávanie so sérotonergnými liekmi (zahŕňajúcimi IMAO,
L-tryptofán, triptány, tramadol, linezolid, SSRIs, lítium a prípravky obsahujúce ľubovník bodkovaný – Hypericum perforatum) môže viesť k výskytu účinkov súvisiacich s 5-HT (sérotonínový syndróm: pozri časť 4.3 Kontraindikácie a 4.4 Osobitné upozornenia a opatrenia pri používaní). Opatrnosť
a pozornejšie klinické sledovanie sa odporúča vtedy, ak sú tieto lieky kombinované s paroxetínom.

Pimozid
V štúdii jednorazovej nízkej dávky pimozidu (2 mg) podávanej súčasne s paroxetínom sa preukázali zvýšené hladiny pimozidu. Aj keď mechanizmus tejto interakcie nie je v súčasnosti známy, kvôli úzkemu terapeutickému indexu pimozidu a jeho známej schopnosti predĺžiť QT interval, je súčasné podávanie pimozidu a paroxetínu kontraindikované (pozri časť 4.3 Kontraindikácie).

Enzýmy metabolizujúce lieky
Metabolizmus a farmakokinetiku paroxetínu môže ovplyvniť indukcia alebo inhibícia enzýmov metabolizujúcich lieky.
Keď sa paroxetín má podávať súčasne so známym inhibítorom enzýmov metabolizujúcich lieky, musí sa zvážiť používanie nižších dávok.
Keď sa má liek podávať súčasne so známymi induktormi enzýmov metabolizujúcich lieky (napr.
karbamazepínom, rifampicínom, fenobarbitalom, fenytoínom) alebo s fosamprenavirom/ritonavirom nie je potrebná žiadna úprava úvodného dávkovania. Akákoľvek úprava dávkovania paroxetínu (buď po nasadení, alebo po vysadení induktora enzýmov) sa má riadiť klinickým účinkom (znášanlivosť
a účinnosť).

Fosamprenavir/ritonavir: Súčasné podávanie fosamprenaviru/ritonaviru 700/100 mg dvakrát denne s paroxetínom 20 mg denne zdravým dobrovoľníkom počas 10 dní významne znížilo plazmatické hladiny paroxetínu približne o 55%. Plazmatické hladiny fosamprenaviru/ritonaviru boli počas súčasného podávania paroxetínu podobné referenčným hodnotám iných štúdií, čo svedčí o tom, že paroxetín nemal významný vplyv na metabolizmus fosamprenaviru/ritonaviru. Nie sú k dispozícii žiadne údaje o účinkoch dlhodobého súčasného podávania paroxetínu a fosamprenaviru/ritonaviru presahujúceho 10 dní.

Procyklidin: Každodenné podávanie paroxetínu významne zvyšuje plazmatické hladiny procyklidinu. Pokiaľ sa spozorujú anticholínergné účinky, dávka procyklidinu sa musí znížiť.

Antikonvulzíva: karbamazepín, fenytoín, valproát sodný. Nezdá sa, že by súčasné podávanie malo nejaký účinok na farmakokinetický/dynamický profil u epileptických pacientov.

Inhibičný potenciál paroxetínu voči CYP2D6
Tak ako ostatné antidepresíva, vrátane ostatných SSRIs, paroxetín inhibuje pečeňový enzým CYP2D6 cytochrómu P450. Inhibícia CYP2D6 môže viesť k zvýšeným plazmatickým koncentráciám súčasne podávaných liekov, ktoré sú metabolizované týmto enzýmom. Patria medzi ne niektoré tricyklické antidepresíva (napr. klomipramín, nortriptylín a desipramín), fenotiazínové neuroleptiká (napr. perfenazín a tioridazín, pozri časť 4.3 Kontraindikácie), risperidon, atomoxetín, niektoré antiarytmiká typu 1c (napr. propafenon a flekainid) a metoprolol. Neodporúča sa používať paroxetín v kombinácii
s metoprololom, keď sa podáva pri srdcovej nedostatočnosti, a to z dôvodu jeho úzkeho terapeutického indexu pri tejto indikácii.

Alkohol
Tak ako u ostatných psychotropných liekov sa pacienti musia upozorniť na to, aby sa počas užívania paroxetínu vyhli konzumácii alkoholu.

Perorálne antikoagulanciá
Môže sa vyskytnúť farmakodynamická interakcia medzi paroxetínom a perorálnymi antikoagulanciami. Súčasné použitie paroxetínu a perorálnych antikoagulancií môže viesť k zvýšenej antikoagulačnej aktivite a riziku krvácania. Paroxetín sa preto musí používať opatrne u pacientov, ktorí sú liečení perorálnymi antikoagulanciami (pozri časť 4.4 Osobitné upozornenia a opatrenia pri používaní).

NSAIDs a kyselina acetylsalicylová a ďalšie antikoagulačné lieky
Môže sa vyskytnúť farmakodynamická interakcia medzi paroxetínom a NSAIDs/kyselinou acetylsalicylovou. Súčasné použitie paroxetínu a NSAIDs/kyseliny acetylsalicylovej môže viesť k zvýšenému riziku krvácania (pozri časť 4.4 Osobitné upozornenia a opatrenia pri používaní).
Opatrnosť sa odporúča u pacientov užívajúcich SSRIs súčasne s perorálnymi antikoagulanciami, s liekmi, o ktorých je známe, že ovplyvňujú funkciu krvných doštičiek alebo s ďalšími liekmi, ktoré môžu zvýšiť riziko krvácania (napr. s atypickými antipsychotikami ako je klozapín, fenotiazíny, väčšina TCAs, kyselina acetylsalicylová, NSAIDs, inhibítory COX-2), ako aj u pacientov, ktorí majú v anamnéze poruchy krvácania alebo stavy, ktoré ich môžu predisponovať ku krvácaniu.

4.6 Gravidita a laktácia

Gravidita
Niektoré epidemiologické štúdie poukazujú na malé zvýšené riziko kardiovaskulárneho defektu (napr. defekt komorovej (väčšina) a predsieňovej priehradky) spojené s používaním paroxetínu počas prvého trimestra. Mechanizmus nie je známy. Údaje svedčia o tom, že riziko, že sa dieťa narodí s kardiovaskulárnym defektom po expozícii matky paroxetínu je menšie ako 2/100 v porovnaní s očakávaným výskytom takýchto defektov približne 1/100 vo všeobecnej populácii. Dostupné údaje nepoukazujú na zvýšenie celkového výskytu vrodenej chyby.

Paroxetín má byť užívaný počas gravidity len v prípade striktnej indikácie. Bude potrebné, aby lekár zvážil možnosť alternatívnej liečby u žien, ktoré sú tehotné alebo plánujú otehotnieť. Náhlemu prerušeniu liečby počas gravidity sa má zabrániť (pozri „Abstinenčné symptómy pozorované po prerušení podávania paroxetínu“, časť 4.2 Dávkovanie a spôsob podávania).

Novorodenci sa musia pozorovať, ak ich matky pokračovali v používaní paroxetínu v neskorších štádiách gravidity, hlavne v treťom trimestri.

Nasledujúce symptómy sa môžu vyskytnúť u novorodenca, ktorého matka používala paroxetín
v neskorších štádiách gravidity: respiračná tieseň, cyanóza, apnoe, záchvaty, nestabilita teploty, porucha príjmu potravy, dávenie, hypoglykémia, hypotónia, hypertónia, hyperreflexia, tremor, nervozita, podráždenosť, letargia, nepretržitý plač, somnolencia a ťažkosti so spánkom. Tieto

symptómy môžu byť buď dôsledkom sérotonergných účinkov, alebo abstinenčných symptómov. Vo väčšine prípadov komplikácie začnú okamžite, alebo krátko (<24 hodín) po pôrode.

Štúdie na zvieratách preukázali reprodukčnú toxicitu, ale nepreukázali priame škodlivé účinky na graviditu, embryonálny/fetálny vývoj, pôrod alebo postnatálny vývoj (pozri časť 5.3 Predklinické údaje o bezpečnosti).

Laktácia
Malé množstvá paroxetínu sa vylučujú do materinského mlieka. V publikovaných štúdiách boli sérové koncentrácie u dojčených detí nezistiteľné (<2 ng/ml) alebo veľmi nízke (<4 ng/ml) a u týchto dojčiat neboli pozorované žiadne známky účinkov lieku. Vzhľadom k tomu, že sa nepredpokladá výskyt účinkov, dojčenie sa môže zvážiť.

4.7 Ovplyvnenie schopnosti viesť vozidlá a obsluhovať stroje

Klinické skúsenosti ukázali, že liečba paroxetínom nie je spojená s ovplyvnením kognitívnej alebo psychomotorickej funkcie. Tak ako u všetkých liekov pôsobiacich na psychiku však pacienti musia byť obozretní pokiaľ ide o ich schopnosť viesť vozidlo alebo obsluhovať stroj.
Aj keď paroxetín nezvyšuje účinky alkoholu na mentálne a motorické zručnosti, súčasné používanie paroxetínu a alkoholu sa neodporúča.

4.8 Nežiaduce účinky

S pokračujúcou liečbou sa môže intenzita a frekvencia niektorých z nižšie uvedených nežiaducich liekových reakcií znižovať a zvyčajne nevedú k ukončeniu liečby.
Nežiaduce liekové reakcie sú uvedené nižšie podľa tried orgánových systémov a frekvencie. Frekvencie sú definované ako : veľmi časté (≥1/10), časté (≥1/100, <1/10), menej časté (≥1/1000,
<1/100), zriedkavé (≥1/10000, <1/1000), veľmi zriedkavé (<1/10000), vrátane izolovaných hlásení.

Ochorenia krvi a lymfatického systému
Menej časté: abnormálne krvácanie, predovšetkým do kože a slizníc (hlavne ekchymózy). Veľmi zriedkavé: trombocytopénia.

Poruchy imunitného systému
Veľmi zriedkavé: alergické reakcie (zahŕňajúce urtikáriu a angioedém).

Poruchy endokrinného systému
Veľmi zriedkavé: syndróm neprimeranej sekrécie antidiuretického hormónu (SIADH).

Poruchy metabolizmu a výživy
Časté: zvýšené hladiny cholesterolu, znížená chuť do jedla. Zriedkavé: hyponatrémia.
Hyponatrémia bola hlásená predovšetkým u starších pacientov a niekedy je dôsledkom syndrómu neprimeranej sekrécie antidiuretického hormónu (SIADH).

Psychiatrické poruchy a ochorenia
Časté: somnolencia, insomnia, agitovanosť. Menej časté: zmätenosť, halucinácie.
Zriedkavé: manické reakcie, úzkosť, depersonalizácia, záchvaty paniky, akatízia (pozri časť 4.4
Osobitné opatrenia a upozornenia pri používaní).
Tieto symptómy môžu byť aj dôsledkom základného ochorenia.

Poruchy nervového systému
Časté: závraty, tremor.
Menej časté: extrapyramídové poruchy. Zriedkavé: kŕče.

Veľmi zriedkavé: sérotonínový syndróm (symptómy môžu zahŕňať agitovanosť, zmätenosť, diaforézu, halucinácie, hyperreflexiu, myoklóniu, trasenie, tachykardiu a tremor).
Hlásenia o extrapyramídovej poruche zahrňujúcej orofaciálnu dystóniu boli získané od pacientov
niekedy so základnými pohybovými poruchami alebo u tých, ktorí používali neuroleptický liek.

Ochorenia oka
Časté: rozmazané videnie.
Veľmi zriedkavé: akútny glaukóm.

Ochorenia ucha a labyrintu
Frekvencia nie je známa: tinitus.

Ochorenia srdca a poruchy srdcovej činnosti
Menej časté: sínusová tachykardia. Zriedkavo: bradykardia.

Cievne poruchy
Menej časté: prechodné zvýšenie alebo zníženie krvného tlaku.
Po liečbe paroxetínom bolo hlásené prechodné zvýšenie alebo zníženie krvného tlaku, zvyčajne u pacientov, u ktorých už existovala hypertenzia alebo úzkosť.

Ochorenia dýchacej sústavy, hrudníka a mediastína
Časté: zívanie.

Poruchy a ochorenia gastrointestinálneho traktu
Veľmi časté: nauzea.
Časté: zápcha, hnačka, sucho v ústach.
Veľmi zriedkavé: gastrointestinálne krvácanie.

Ochorenia pečene a žlčových ciest
Zriedkavé: vzostup hladiny pečeňových enzýmov.
Veľmi zriedkavé: poruchy pečene (ako je hepatitída, niekedy spojená so žltačkou a/alebo zlyhaním pečene).
Hlásený bol vzostup hladiny pečeňových enzýmov. Veľmi zriedkavo boli získané aj postmarketingové
hlásenia o poruchách pečene (ako je hepatitída, niekedy spojená so žltačkou a/alebo zlyhaním pečene). Prerušenie podávania paroxetínu sa musí zvážiť vtedy, ak sú výsledky funkčných testov pečene dlhodobo zvýšené.

Poruchy kože a podkožného tkaniva
Časté: potenie.
Menej časté: ekzantém, pruritus.
Veľmi zriedkavé: fotosenzitívne reakcie.

Poruchy obličiek a močovej sústavy
Menej časté: zadržiavanie moču, inkontinencia moču.

Ochorenia reprodukčného systému a prsníkov
Veľmi časté: sexuálna dysfunkcia. Zriedkavé: hyperprolaktinémia/galaktorea. Veľmi zriedkavé: priapizmus.

Poruchy kostrovej a svalovej sústavy
Zriedkavé: artralgia, myalgia.

Celkové ochorenia a reakcie v mieste podania
Časté: asténia, prírastok telesnej hmotnosti.

Veľmi zriedkavé: periférny edém.

ABSTINENČNÉ SYMPTÓMY POZOROVANÉ PO PRERUŠENÍ LIEČBY PAROXETÍNOM

Časté: závrat, zmyslové poruchy, poruchy spánku, úzkosť, bolesť hlavy.
Menej časté: agitovanosť, nauzea, tremor, zmätenosť, potenie, emocionálna nestabilita, zrakové poruchy, palpitácie, hnačka, podráždenosť.
Prerušenie podávania paroxetínu (najmä ak je náhle) často vedie k abstinenčným symptómom. Hlásené boli závrat, zmyslové poruchy (vrátane parestézie, pocitov elektrických šokov a tinitu), poruchy spánku (vrátane intenzívnych snov), agitovanosť alebo úzkosť, nauzea, tremor, zmätenosť, potenie, bolesť hlavy, hnačka, palpitácie, emocionálna nestabilita, podráždenosť a zrakové poruchy. Tieto symptómy sú zvyčajne miernej až stredne ťažkej intenzity a prechodné, ale u niektorých pacientov môžu byť ťažké a/alebo dlhodobo trvajúce. Z tohto dôvodu sa odporúča postupné znižovanie dávky, ak liečba paroxetínom už nie je potrebná (pozri časť 4.2 Dávkovanie a spôsob podávania a časť 4.4 Osobitné opatrenia a upozornenia pri používaní).

NEŽIADUCE ÚČINKY ZÍSKANÉ Z PEDIATRICKÝCH KLINICKÝCH SKÚŠOK
V krátkodobých (až do 10-12 týždňov) pediatrických klinických skúškach u detí a mladistvých boli
u pacientov liečených paroxetínom pozorované nasledujúce nežiaduce udalosti s frekvenciou najmenej u 2% pacientov a výskytom v pomere najmenej dvojnásobnom voči placebu: zvýšená miera správania spojeného so samovraždou (zahŕňajúca pokusy o samovraždu a samovražedné myšlienky), sebapoškodzujúce správanie a zvýšená miera nepriateľstva. Samovražedné myšlienky a pokusy
o samovraždy boli pozorované hlavne v klinických štúdiách u mladistvých s veľkou depresívnou poruchou. Zvýšená miera nepriateľstva sa vyskytovala hlavne u detí s obsedantno-kompulzívnou poruchou a najmä u mladších detí vo veku pod 12 rokov. Ďalšie nežiaduce účinky, ktoré boli častejšie pozorované u skupine užívajúcej paroxetín ako u skupiny s placebom, boli znížená chuť do jedla, tremor, potenie, hyperkinéza, agitovanosť, emocionálna labilita (vrátane plaču a zmien nálady).

V štúdiách s režimom postupného znižovania dávky boli počas fázy znižovania dávky alebo po prerušení podávania paroxetínu hlásené nasledujúce symptómy s frekvenciou najmenej u 2% pacientov a výskytom v pomere najmenej dvojnásobnom voči placebu: emocionálna nestabilita (vrátane plaču, zmien nálady, sebapoškodzovania, samovražedných myšlienok a pokusov'
o samovraždu), nervozita, závrat, nauzea a bolesť brucha (pozri časť 4.4 Osobitné opatrenia
a upozornenia pri používaní).

4.9 Predávkovanie

Symptómy a znaky
Z dostupných informácii o predávkovaní paroxetínom je zrejmé jeho široké rozmedzie bezpečnosti. Skúsenosti s predávkovaním paroxetínom ukázali, že okrem symptómov uvedených v časti 4.8
Nežiaduce účinky, bolo hlásené dávenie, rozšírené zrenice, horúčka, zmeny krvného tlaku, bolesť hlavy, mimovoľné svalové kontrakcie, agitovanosť, úzkosť a tachykardia. Pacienti sa zvyčajne uzdravili bez závažných následkov, a to aj v prípadoch, keď užili samostatné dávky až do 2000 mg. Zriedkavo boli hlásené nežiaduce udalosti ako kóma alebo zmeny v EKG a veľmi zriedkavo
s fatálnym výsledkom, ale zvyčajne vtedy, keď bol paroxetín užitý spolu s ďalšími psychotropnými
liekmi, s alkoholom alebo bez neho.

Liečba
Špecifické antidotum nie je známe.
Liečba má pozostávať zo všeobecných opatrení, ktoré sa dodržiavajú v liečbe predávkovania akýmkoľvek antidepresívom. Pokiaľ je to vhodné, má sa vyprázdniť žalúdok a to buď vyvolaním dávenia, výplachom, alebo oboma spôsobmi. Po vyprázdnení žalúdka je možné počas prvých 24 hodín po požití podávať každé 4 až 6 hodín 20 až 30 g živočíšneho uhlia. Indikovaná je podporná starostlivosť s častým monitorovaním známok života a pozorným sledovaním.

5. FARMAKOLOGICKÉ VLASTNOSTI

5.1 Farmakodynamické vlastnosti

Farmakoterapeutická skupina: Antidepresíva – selektívne inhibítory spätného vychytávania sérotonínu. ATC kód: N06AB05.

Mechanizmus účinku
Paroxetín je účinný a selektívny inhibítor spätného vychytávania 5-hydroxytryptamínu (5-HT, sérotonínu) a predpokladá sa, že jeho antidepresívny účinok a účinnosť v liečbe OCD, sociálnej úzkosti / sociálnej fóbie, generalizovanej úzkostnej poruchy, posttraumatickej stresovej poruchy a panickej poruchy súvisí práve so špecifickou inhibíciou spätného vychytávania 5-HT na synaptických membránach mozgových neurónov.
Paroxetín nie je chemicky príbuzný s tricyklickými alebo tetracyklickými antidepresívami, ani s inými dostupnými antidepresívami.
Paroxetín má nízku afinitu k muskarínovým cholínergným receptorom a štúdie na zvieratách zistili iba slabé anticholínergné vlastnosti.
V zhode s týmto selektívnym účinkom štúdie uskutočňované in vitro ukazujú, že paroxetín má na
rozdiel od tricyklických antidepresív nízku afinitu k alfa1-, alfa 2- a beta-adrenergným receptorom a ďalej k dopamínovým (D2), rôznym 5-HT1, 5-HT2 a histamínovým (H1) receptorom. Tomu, že neexistujú interakcie s postsynaptickými receptormi in vitro, zodpovedajú i výsledky štúdií in vivo, pri ktorých nedochádza k útlmu CNS ani k hypotenzívnemu účinku.

Farmakodynamické účinky
Paroxetín neovplyvňuje psychomotorické funkcie a nepotenciuje depresívny účinok etanolu.
Tak ako u ostatných selektívnych inhibítorov spätného vychytávania 5-HT, paroxetín spôsobuje príznaky nadmernej stimulácie 5-HT receptorov, keď sa podá zvieratám, ktorým boli predtým podané iné inhibítory monoaminooxidázy (MAO) alebo tryptofán.
Behaviorálne a EEG štúdie naznačujú, že paroxetín má v dávke, ktorá zvyčajne prevyšuje dávky potrebné pre inhibíciu spätného vychytávania 5-HT, slabý stimulačný účinok. Stimulácia nie je amfetamínovej povahy.
Na základe štúdií na zvieratách sa preukázalo, že kardiovaskulárny systém znáša paroxetín dobre. Paroxetín nevyvoláva po podaní zdravým dobrovoľníkom žiadne klinicky významné zmeny krvného tlaku, tepovej frekvencie ani EKG.
Štúdie svedčia o tom, že paroxetín má na rozdiel od antidepresív, ktoré inhibujú spätné vychytávanie noradrenalínu, omnoho menšiu tendenciu inhibovať antihypertenzívne účinky guanetidínu.
V liečbe depresívnych porúch je účinnosť paroxetínu porovnateľná so štandardnými antidepresívami. Existujú určité dôkazy o tom, že paroxetín môže byť terapeuticky úspešný i u pacientov, ktorí na liečbu štandardnými antidepresívami nereagujú.
Ranné užívanie paroxetínu nemá negatívny vplyv na kvalitu ani na dĺžku spánku. Okrem toho je pravdepodobné, že pri reagovaní na liečbu pacienti spozorujú zlepšenie spánku.

Analýza suicidality u dospelých
Analýza placebom kontrolovaných skúšok u dospelých s psychiatrickými poruchami špecificky zameraná na paroxetín ukázala zvýšenie výskytu samovražedného správania u mladých dospelých (vo veku 18-24 rokov) liečených paroxetínom oproti liečbe placebom (2,19% oproti 0,92%).
V starších vekových skupinách nebolo takéto zvýšenie pozorované. U dospelých s veľkou depresívnou poruchou (všetkých vekových skupín) došlo k zvýšeniu výskytu samovražedného správania
u pacientov liečených paroxetínom oproti liečbe placebom (0,32% oproti 0,05%); vo všetkých prípadoch sa jednalo o pokusy o samovraždu. U pacientov liečených paroxetínom sa však väčšina týchto pokusov o samovraždu (8 z 11) vyskytla u mladších dospelých (pozri aj časť 4.4).

Odpoveď na dávku
V štúdiách fixnej dávky je krivka odpovede na dávku plochá, čo svedčí o tom, že neexistuje výhoda týkajúca sa účinnosti pre používanie vyšších ako odporúčaných dávok. Existujú však niektoré klinické

údaje, ktoré svedčia o tom, že pre niektorých pacientov môže byť prínosná titrácia dávky smerom nahor.

Dlhodobá účinnosť
Dlhodobá účinnosť paroxetínu u depresie bola preukázaná v 52-týždňovej štúdii udržiavacej dávky
s koncepciou prevencie relapsu: relaps malo 12% pacientov užívajúcich paroxetín (20-40 mg denne)
oproti 28% pacientov na placebe.

Dlhodobá účinnosť paroxetínu v liečbe obsedantno-kompulzívnej poruchy bola preskúmaná v troch
24-týždňových štúdiách udržiavacej dávky s koncepciou prevencie relapsu. Jedna z troch štúdii dosiahla významný rozdiel v podiele jedincov s relapsom medzi paroxetínom (38%) oproti placebu (59%).

Dlhodobá účinnosť paroxetínu v liečbe panickej poruchy bola preukázaná v 24-týždňovej štúdii udržiavacej dávky s koncepciou prevencie relapsu: relaps malo 5% pacientov užívajúcich paroxetín (10-40 mg denne) oproti 30% pacientov na placebe. Táto bola podporená 36-týždňovou štúdiou udržiavacej dávky.

Dlhodobá účinnosť paroxetínu v liečbe sociálnej úzkosti a generalizovanej úzkostnej poruchy a posttraumatickej stresovej poruchy nebola dostatočne preukázaná.

5.2 Farmakokinetické vlastnosti

Absorpcia
Paroxetín sa po perorálnom podaní dobre vstrebáva a podlieha first-pass metabolizmu. V dôsledku first-pass metabolizmu je množstvo paroxetínu dostupné v systémovej cirkulácii menšie ako množstvo, ktoré sa vstrebe z gastrointestinálneho traktu. Dochádza k čiastočnej saturácii first-pass účinku a k zníženému plazmatickému klírensu, pretože množstvo látky v tele sa zvýši pri vyšších
jednorazových dávkach alebo po podaní opakovanej dávky. To má za následok disproporčné zvýšenia plazmatických koncentrácií paroxetínu, a z tohto dôvodu nie sú farmakokinetické parametre konštantné, čo vedie k nelineárnej kinetike. Nelinearita je však zvyčajne malá a obmedzuje sa na tých jedincov, ktorí dosiahnu nízke plazmatické hladiny pri nízkych dávkach.
Systémové hladiny v ustálenom stave sa dosiahnu po 7 až 14 dňoch od začatia liečby u prípravkov s
okamžitým alebo kontrolovaným uvoľňovaním a nezdá sa, že by sa farmakokinetické parametre počas dlhodobej liečby zmenili.

Distribúcia
Paroxetín je v rozsiahlej miere distribuovaný do tkanív a farmakokinetické výpočty svedčia o tom, že v plazme zostáva len 1 % celkového množstva paroxetínu.
Pri terapeutických koncentráciách sa asi 95 % prítomného paroxetínu viaže na proteíny.
Plazmatické koncentrácie paroxetínu nekorelujú s klinickým účinkom (nežiaduce účinky a účinnosť). Malé množstvo paroxetínu prechádza do ľudského materského mlieka a do plodov laboratórnych zvierat.

Metabolizmus
Hlavnými metabolitmi paroxetínu sú polárne a konjugované produkty oxidácie a metylácie, ktoré sú ľahko vylučované. Vzhľadom na ich relatívnu farmakologickú neúčinnosť, nie je veľmi pravdepodobné, že by prispievali k terapeutickému účinku paroxetínu.
Metabolizmus neovplyvňuje selektívny účinok paroxetínu na spätné vychytávanie 5-HT v neurónoch.

Eliminácia
Asi 64% podanej dávky paroxetínu sa vylučuje močom vo forme metabolitov, v nezmenenej forme sa zvyčajne vylúči menej ako 2%. Približne 36% podanej dávky sa vylučuje stolicou, pravdepodobne prostredníctvom žlče, z toho menej ako 1% pripadá na nemetabolizovaný paroxetín. Paroxetín sa teda vylučuje prevažne vo forme metabolitov.

Vylučovanie metabolitov je dvojfázové. Primárne je výsledkom first-pass metabolizmu a sekundárne je ovplyvnené systémovou elimináciou paroxetínu. Polčas vylučovania je premenlivý, zvyčajne býva asi 1 deň.

Špeciálne skupiny pacientov

Starší pacienti a porucha funkcie obličiek/pečene
U starších ľudí a u jedincov s ťažkou poruchou funkcie obličiek alebo u jedincov s poruchou funkcie pečene dochádza k zvýšeniu plazmatických koncentrácií paroxetínu, ale dosiahnuté hodnoty nevybočujú z rozmedzia hodnôt pozorovaných u zdravých dospelých jedincov.

5.3 Predklinické údaje o bezpečnosti

Uskutočnili sa toxikologické štúdie na opiciach (rhesus) a bielych potkanoch. U oboch sú metabolické procesy podobné ako u ľudí. Podľa očakávaní bola po podávaní paroxetínu u potkanov, podobne ako po podávaní ostatných lipofilných amínov vrátane tricyklických antidepresív, zistená fosfolipidóza. Fosfolipidóza sa nezistila v štúdiách na primátoch ani pri podávaní paroxetínu po dobu až jedného
roka v dávkach 6-násobne prevyšujúcich odporúčané klinicky účinné dávkovanie. Karcinogenéza: Paroxetín nepreukazoval v dvojročných štúdiách na myšiach a potkanoch žiadny karcinogénny účinok.
Genotoxicita: V celom rade testov in vitro ani in vivo sa nezistila genotoxicita.
Štúdie reprodukčnej toxicity u potkanov preukázali, že paroxetín ovplyvňuje fertilitu u samíc aj samcov. U potkanov bola pozorovaná zvýšená mortalita mláďat a oneskorená osifikácia. Tieto účinky pravdepodobne súviseli s dávkami vyvolávajúcimi toxické prejavy u gravidných samíc a nepovažujú sa za priamy účinok na plod/novorodenca.



6. FARMACEUTICKÉ INFORMÁCIE

6.1 Zoznam pomocných látok

SEROXAT 10 mg filmom obalené tablety
Jadro tablety:
Dihydrát hydrogenfosforečnanu vápenatého Sodná soľ karboxymetylškrobu (Typ A) Magnéziumstearát.

Obal tablety: Hypromelóza Makrogol 400
Polysorbát 80
Oxid titaničitý (E171)
Červený oxid železitý (E172).

SEROXAT 20 mg filmom obalené tablety
Jadro tablety:
Dihydrát hydrogenfosforečnanu vápenatého Sodná soľ karboxymetyškrobu (Typ A) Magnéziumstearát.

Obal tablety: Hypromelóza Makrogol 400
Polysorbát 80
Oxid titaničitý (E171).

SEROXAT 30 mg filmom obalené tablety
Jadro tablety:
Dihydrát hydrogenfosforečnanu vápenatého Sodná soľ karboxymetylškrobu (Typ A) Magnéziumstearát.

Obal tablety: Hypromelóza Makrogol 400
Polysorbát 80
Oxid titaničitý (E171) Indigokarmín (E132).

6.2 Inkompatibility

Neaplikovateľné.

6.3 Čas použiteľnosti

3 roky.

6.4 Špeciálne upozornenia na uchovávanie

Uchovávajte pri teplote do 30°C.
Uchovávajte v pôvodnom obale (na ochranu pred svetlom).

6.5 Druh obalu a obsah balenia

SEROXAT 10 mg:
Blistre pozostávajúce z nepriehľadného polyvinylu (PVC) podlepeného hliníkovou fóliou.

SEROXAT 20 mg a SEROXAT 30 mg:
Blistre pozostávajúce z nepriehľadného PVC/PVdC alebo nepriehľadného polyvinylchloridu (PVC)
podlepeného hliníkovou fóliou.

Veľkosti balenia:
SEROXAT 10 mg: 14 a 28 tabliet.
SEROXAT 20 mg: 4, 10, 14, 20, 28, 30, 50, 56, 60, 98, 100, 250 a 500 tabliet. SEROXAT 30 mg: 28, 30 a 56 tabliet.

Nie všetky veľkosti balenia musia byť uvedené do obehu.

6.6 Špeciálne opatrenia na likvidáciu

Žiadne zvláštne požiadavky.



7. DRŽITEĽ ROZHODNUTIA O REGISTRÁCII

GlaxoSmithKline Slovakia s.r.o., Bratislava, Slovenská republika

8. REGISTRAČNÉ ČÍSLO SEROXAT 10 mg : 30/0477/07-S
SEROXAT 20 mg : 30/0859/95-S

SEROXAT 30 mg : 30/0339/06-S



9. DÁTUM PRVEJ REGISTRÁCIE /PREDĹŽENIA REGISTRÁCIE

8. august 2006.



10. DÁTUM REVÍZIE TEXTU